Joni Tada Eareckson spomína:

Keď som krátko po svojom ochrnutí ležala v nemocnici, reptala som a bola som zahorknutá. V srdci som vedela, že to nie je správne, ale v mysli som si to obhajovala.

Moja situácia sa ešte zhoršila, keď som sa po niekoľkých mesiacoch pobytu v nemocnici dozvedela, že mi musia operovať kostrč. Táto kosť pretlačila kožu, preto mi ju museli obrúsiť. Po operácii som musela dva týždne ležať na bruchu. Bola som zavesená v Strykerovom ráme, tvárou otočená k zemi. Dva týždne som nevidela nič iné, len pár dlaždíc na podlahe. Moje rozhorčenie rástlo.

Aby toho nebolo málo, po niekoľkých dňoch som dostala chrípku. Moje väzenie v ráme a nehybnosť sa mi odrazu zdali ničím v porovnaní s dýchacími ťažkosťami a bolesťou hlavy!

Boh ma vtedy zatlačil kúta. Myslím, že z času na čas to všetci potrebujeme.


Zdieľať: