Zdalo sa, že vrcholom kariéry námorníka Charlesa Lightollera bude vymenovanie za druhého dôstojníka na palube Titaniku. V onú tragickú noc asi hodinu pred zrážkou s ľadovcom prikázal hliadke pozorne sledovať každý kus ľadu i zvláštny zvuk. Keď ho po zrážke zavolali na mostík, natiahol si nohavice, na pyžamo sveter a dôstojnícky kabát a obul sa.

Lightoller velil záchranným člnom na ľavoboku, pričom dodržiaval prísny postup – najprv ženy a deti. Keď videl, že na palube sa nedá už nič zachrániť a že jeden skladací záchranný čln na hladine sa prevrátil a jeho pasažieri skončili v ľadovej vode, v poslednom možnom okamihu skočil do mora. Tlak potápajúcej sa lode ho dvakrát stiahol dolu a dvakrát vymrštil hore. Keď sa mu napokon podarilo doplávať k prevrátenému člnu, pomohol asi 30 topiacim vyliezť naň a ujal sa velenia. Upokojoval hysterických pasažierov a radil im, ako majú presúvať váhu svojich tiel, aby sa čln pri náporoch morských vĺn opäť neprevrátil. Na vratkom povrchu prevráteného člna sa udržali niekoľko hodín, až kým na svitaní nedorazila pomoc. Lightoller bol posledným, koho vzali na palubu lode Carpathia.

Svoje svedectvo o tom, čo sa stalo, publikoval v jednom kresťanskom časopise. Hovorí o Božej moci, ktorá stála za jeho záchranou, a vyznáva, že „Bohu je všetko možné“.


Zdieľať: