Hovorí sa, že pred mnohými rokmi na konci mosta sedával žobrák a žalostne vyhrával na starých husliach. Márne sa snažil vyžobrať od okoloidúcich pár mincí. Zdalo sa, že jeho falošná hra nikoho nezaujíma. Beznádejný výraz jeho tváre prezrádzal smútok v srdci.

Raz šiel okolo pekne oblečený cudzinec. Zastavil sa a započúval do hry starého muža, ktorý svojím zrakom hľadal v jeho tvári náznak súcitu. Namiesto toho, aby žobrákovi hodil očakávanú mincu, požiadal starého muža, aby mu na chvíľu požičal husle. Ponúkol sa, že mu ich naladí. Žobrák chvíľu váhal, ale potom svojimi stuhnutými prstami podal cudzincovi starý nástroj.

Muž najprv husle naladil a potom začal hrať. Okoloidúci sa zastavovali a počúvali. Malý zástup sa postupne zväčšoval. Hudba bola neodolateľná. Zástup ľudí na konci londýnského mostu sa natoľko rozrástol, že zastavil premávku. Do obalu od huslí začala padať jedna minca za druhou. Krásna hudba nahradila falošnú hru. Potom zrazu ktosi povedal: „To je Majstrova ruka. Majster Paganini hrá na žobrákových starých husliach.“

Dajme to, čo máme, Bohu k dispozícii, a vznikne nádherné dielo.


Zdieľať: