Max Lucado v knihe Láska hodná dávania o sebe napísal:

Ctižiadostivý mladý autor si zúfal. Nie jedna osoba mu povedala, aby to vzdal. „Získať vydavateľa je nemožné,“ povedal mu jeho učiteľ. „Pokiaľ nepatríš medzi celebrity, vydavatelia sa s tebou nebudú ani len rozprávať.“ Iný ho vystríhal: „Písanie zaberá príliš veľa času. Okrem toho nerád by si dal všetky svoje myšlienky na papier.“

Spočiatku počúval. Súhlasil, že písanie je stratou energie. Svoju pozornosť obrátil na iné projekty. Radšej by však písal ako čítal. Tak písal. Koľko hodín s ním presedela jeho manželka? On zošíval slová, ona vyšívala krížikovým stehom. Nakoniec bol rukopis hotový – hrubý a posiaty chybami, ale hotový.

Povzbudila ho. „Pošli to. Čo sa stane?“

Poslal to. Oslovil pätnásť vydavateľstiev. Kým spolu čakali, písal. Kým písal, vyšívala. Neočakávali nič, ale dúfali vo všetko. Postupne e-mailovú schránku zapĺňali odpovede. „Je mi ľúto, ale neprijímame nevyžiadané rukopisy.“ „Musíme vám vrátiť vašu prácu. Veľa šťastia.“ „V našom katalógu nie je miesto pre nepublikovaných autorov.“

Ešte vždy mám niekde odložené tieto listy. Kým by som ich našiel, chvíľu by to trvalo. Ale nájsť Denalynine výšivky by som dokázal hneď. Aby som ich videl, stačí zdvihnúť zrak od počítača a pozrieť sa na stenu. Podarovala mi ich, keď prišla pätnásta odpoveď. Vydavateľ povedal áno. Ten list mám zarámovaný, ako aj jej výšivky. Čo z toho je dôležitejšie? Dar od mojej ženy alebo list od vydavateľa? Dar. Pretože s tým darom mi dala nádej.


Zdieľať: