Keď George Müller, zakladateľ niekoľkých sirotincov v Bristoli, uvažoval o tom, že zriadi inštitút na vyučovanie detí a dospelých a zdarma poskytne Biblie tým, ktorí si ju nemôžu dovoliť kúpiť, prosil Boha, aby mu pomohol správne sa rozhodnúť. Keďže veci akosi stagnovali, jedného dňa si kľakol a modlil sa: „Pane Bože, verím, že Ty si mi dal túto myšlienku. Zatiaľ však nevidím žiadnu zmenu. Ak chceš, aby som v tom pokračoval, pošli mi, prosím, dvadsať libier ako dôkaz, že je to tvoja vôľa. Kúpim za ne Biblie a rozdám ich ľuďom. Amen.“

Keď v ten deň spolu večerali, niekto zaklopal. Keď George otvoril dvere, stála tam žena z ich zboru. Ospravedlnila sa, že vyrušuje, a vytiahla z vrecka kabátu bielu obálku. Keď George vzal obálku, otočila sa a odchádzala.

„Počkajte, prosím. Chcem sa vás niečo opýtať. Chcel by som vedieť, čo by ste chceli, aby som s tými peniazmi urobil,“ povedal George.

„Použite to na čokoľvek, čo potrebujete,“ odvetila.

„Ale zrejme ste mysleli niečo konkrétne, čo by som za ne mohol kúpiť,“ nenechal sa odradiť George.

„No, aby som bola úprimná, predstavovala som si, že by sa za ne mohli kúpiť Biblie pre chudobných ľudí,“ usmiala sa.

„Ďakujem,“ povedal George, „stokrát vám ďakujem.“

Celý natešený sa George vrátil do obývačky so slovami: „To je odpoveď na moju modlitbu. Ak sa nemýlim, v tejto obálke by malo byť dvadsať libier.“ Otvoril ju – a skutočne z nej vypadli štyri päťlibrové bankovky.


Zdieľať: