V jedno leto sa nám stala veľmi nepríjemná vec. Na pozemku sme mali suchú slamu, ktorá zostala po zožatom obilí. Obloha sa akosi začala zaťahovať a tak sme si s manželkou povedali, že by bolo dobré spáliť ju skôr, ako príde dážď. Do vedier sme nabrali vodu a hneď po obede sa ta vybrali. Pofukoval južný vietor. Za pozemkom bolo suché družstevné strnisko. Celkom sa nám darilo – kým oheň nepreskočil na družstevné strnisko a nezačal sa šíriť aj na ňom a potom aj na strnisku u suseda. My dvaja sme na to už nestačili. Oheň sa šíril veľkou rýchlosťou, najmä na družstevnom poli. Horelo všetko. Oheň sa blížil k družstevnému stohu slamy. Manželka bežala volať hasičov, ale neprichádzali. Horelo už celé pole. Ktovie kedy a kde by sa bol oheň zastavil… Ale na Boží rozkaz vietor z ničoho nič prestal fúkať a oheň sa zastavil. Prišli aj hasiči, ale už uhasili len horiaci stoh slamy.


Zdieľať: