Pre mojich vtákov nastal čas párenia. Onedlho všetky tri páry papagájov už sedeli na vajíčkach. Mal som ešte jednu korelu, Sinamo, ktorá vyrastala medzi nimi. Pretože všetko robila ako oni, aj teraz chcela sedieť na vajíčkach ako oni. Všetky samičky sedeli v krabiciach, ktoré mali upravené na hniezdenie, len Sinamo nemohla, pretože nemala k sebe samčeka.

Vyďobala si preto dieru do vrchnáka krabice, v ktorej mala mama vlnu. Z kúskov kartónu, ktoré si narobila pri ďobaní, si ustlala mäkučké hniezdo. Zniesla doň štyri vajíčka. Štyri týždne sedela Sinamo starostlivo na svojich vajíčkach. Bola však trpko sklamaná, keď nakoniec musela zo škatule vyliezť sama a pozerať sa, ako sa jej kamaráti hrajú so svojimi mláďatkami operenými jemným páperím. Z jej vajíčok sa nevyliahlo ani jedno mláďatko. Sinamo si neuvedomila, že kým je sama, z jej vajíčok sa nemôžu vyliahnuť mláďatká.

Možno sa na nej zasmejete, ale mnohí z nás sa jej veľmi podobáme. Chceme robiť dobré veci a toľko sa pritom natrápime. Robíme presne to, čo robia aj iní, a predsa to nie je ono. Čo sme však nepochopili je, že sami to nedokážeme, že potrebujeme Niekoho. Ak nie sme spojení s Bohom, všetky naše dobré snahy vyjdú nazmar.

Je dôležité, aby sme o všetkom hovorili s Bohom. Namiesto toho, aby sme robili veci pre neho, robme veci s ním. Naše úsilie prinesie výsledky a z vajíčok sa vyliahnu mláďatká.


Zdieľať: