Herec Mikuláš Huba v jednom rozhovore nedávno povedal:

Zdá sa mi, že ako ľudstvo sme dostali po nose. Príliš ľahkovážne sme skákali cez kaluže a toto (pandémia koronavírusu) je ako taký zdvihnutý prst. Chcem hľadať vo všetkom zlom niečo dobré, a preto chcem dúfať, že toto ťapnutie po nose, toto štipnutie – s prepáčením povedané – do zadku, ktoré nám osud či príroda uštedrujú, by sa mohli podpísať na našom zmúdrení. Mohli by sme si uvedomiť, že v podstate za to nesieme vinu my a nikto iný. A práve malé zamyslenie sa nad sebou samým je teraz namieste.

Už som tú príhodu párkrát niekde povedal, ale poviem ju znova. Pamätám si, ako som raz išiel z výletu, čakal som na autobus a vedľa sedel pastier, ktorý tam mal štyri kravy. Spýtal sa ma, čo robím, tak som mu vysvetlil, ako a kedy chodím do roboty. A on sa ma na to opýtal: No dobre, a kedy rozmýšľaš? Vtedy a aj teraz si uvedomujem naliehavosť a aktuálnosť tejto jeho otázky. Potom sa zdvihol na odchod, tak som sa ho spýtal: Strýco, a kam idete? A on na to: Idem pod horu, podumať.

Nám všetkým teda teraz prajem, nech máme dosť rozumu na to, aby sme si pripomenuli komplikovanosť, krehkosť a ohrozenosť nášho života. A aby sme „podumali“ aj nad tým, akú mieru viny každý z nás nesie za to, čo sa deje.


Zdieľať: