17. máj 2003, 2 hodiny ráno. K vrcholu najvyššej hory sveta Mount Everest mieri z tretieho výškového táboru 25 horolezcov. Miroslav Caban je jediný bez kyslíkového prístroja. Musia prekonať výšku 550 metrov. „Robím desať krokov na jedno nadýchnutie. Počítanie krokov je na horách dôležitá vec, aby sa človek nedostal do maximálneho vyčerpania.“

O 11.30 miestneho času už stojí na vrchole a kochá sa nádherným výhľadom v nádhernom počasí. „Horolezci zostávajú zvyčajne na vrchole 5-10 minút. Ja som si ho vychutnával celú hodinu. Z oblakov podo mnou vyčnievali len vrcholy ostatných osemtisícoviek – Makalu, Kančendženga, Lhoce, Čho Oju, Šiša Pangma. Keď hodinky ukazovali 12.30, nastal čas odísť. V tej chvíli som mal v hlave jedinú myšlienku – dostať sa zdravý domov k rodine.“

Človek si v živote vytýči rôzne vrcholy, ale vrátiť sa domov je vždy azda to najdôležitejšie. A platí to aj v duchovnom živote.


Zdieľať: