Keď došla študentovi menom George Müller od otca finančná podpora, dostal výborný nápad. Všade a všetkým ukazoval bielu obálku s peniazmi. Chcel, aby to vedelo čo najviac ľudí v škole. Potom zmizol vo svojej izbe a peniaze ukryl do falošného dna v kufri. Kladivom rozbil zámok na kufri aj na puzdre od gitary. Potom si obliekol kabát a vyšiel von.

Keď sa vrátil, všetko mal dokonale premyslené.

„Moje peniaze!“ rozkričal sa. „Ukradli mi peniaze! Niekto mi rozbil kufor a zobral ich! Čo si len počnem?“ nariekal. Videl šokované tváre priateľov.

„Neboj sa, George, niečo vymyslíme,“ povedal kamarát.

„Všetko bude v poriadku,“ utešoval ho druhý priateľ.

„Kto len mohol niečo také urobiť?“ pýtal sa ďalší. Všetci ho ľutovali. Len George sa v duchu usmieval. Plán sa vyvíjal lepšie než čakal!

V nasledujúcich dňoch urobili priatelia zbierku, ktorá predstavovala väčšiu sumu než bola tá, ktorá sa mu „stratila“. Tí, ktorým dlhoval peniaze, boli k nemu milí a splátku mu odložili. George mal teraz dvakrát viac než to, čo dostal od otca, a navyše nemusel hneď splácať dlhy. Gratuloval si k svojej šikovnosti. A vôbec ho nemrzelo, čo urobil.

Počas dvoch rokov na škole v Nordhausene sa o tom nikto nedozvedel, a ani o jeho ďalších podvodoch. Všetky stopy po sebe dokonale zahladil.

Takto vyzerali študentské roky muža, ktorý sa neskôr v živote stal otcom vyše desiatich tisícok sirôt v Bristoli.


Zdieľať: