Skupina amerických študentov bola na návšteve v Európe. Všetci boli trochu nervózni. Zmeškali vlak a tak museli dve hodiny čakať na predmestí Paríža na ďalší. Niektorí si všimli na drevenej lavičke staršiu štíhlu ženu v čiernych šatách. Väčšina ju ignorovala. Nancy mala dojem, že žene musí byť zle. Svojou lámanou francúzštinou sa jej spýtala, či niečo nepotrebuje.

„Vodu,“ odvetila ticho žena. Nancy jej ju priniesla. Žena sa napila, poďakovala a zavrela oči. Nancy mala strach, či žena nepotrebuje niečo viac. A tak sa radila s jedným spolužiakom, ktorý mal rád fyziku, čo by pre ňu mohli ešte urobiť. „Netráp sa, prosím ťa, pre starú sedliačku z dediny,“ odbil ju študent.

Onedlho prišiel vlak. „To je môj vlak,“ riekla neznáma. Nancy jej pomohla nastúpiť. Žena jej poďakovala a povedala: „Boli ste ku mne veľmi láskavá. Ako sa voláte a odkiaľ ste?“

„Volám sa Nancy Woodová a som z Chicaga,“ odvetila študentka. „A vy?“

„Ja som Marie Curieová,“ odvetila žena zatiaľ čo vlak sa rozbiehal.

„To bola Marie Curierová?“ vykríkol študent, ktorého Nancy pred chvíľou poprosila o radu. „Prečo nám to nepovedala hneď? Veľmi som sa chcel s ňou stretnúť a porozprávať. Škoda, že som to nevedel skôr.“


Zdieľať: