Veliteľ polície v meste, kde bývam, sa volá James Kesterke. Vždy som si ho vážil, pretože sa stará o poriadok v našom meste. Kedykoľvek idem po meste autom, veľmi pozorne si všímam, či neuvidím jeho služobné auto, pretože som príliš netúžil stretnúť sa na ceste s veliteľom polície.

Nedávno sa však stalo niečo, čo zmenilo môj postoj k tomuto strach naháňajúcemu človeku. Jedna členka môjho zboru sa dostala do obrovských problémov. Raz v piatok v noci mi celá zúfalá telefonovala, že má dojem, že jej manžel chce spáchať samovraždu. Táto žena medzitým už volala aj na políciu a veľmi ma prosila, aby som okamžite prišiel. V rýchlosti som si vzal kabát a vyrazil. Polícia tam už bola. Neprišiel len jeden z radových policajtov, ale sám veliteľ polície. Tak sa ponáhľal, že prišiel bez uniformy, bez služobnej zbrane, len v rifliach a flanelovej košeli.

Bol už vo vnútri a ticho sa rozprával s oným mužom v kuchyni. Vstúpil som dnu a zbadal tam veliteľa Kesterka. Zostal som preto stáť v predsieni a počúval… ako sa tento muž zákona ticho a jemne rozpráva s veľmi silne rozrušeným mužom. Nijaký prejav sily alebo pyšnej odvahy – len tiché, jemné a láskavé správanie. Hovoril trpezlivo, vážne, ale ticho. Po nejakom čase z ničoho nič napätie povolilo, kríza pominula a veliteľ polície odišiel tak ticho, ako prišiel. Keď som sa vtedy neskoro večer vrátil domov, cítil som nový obdiv a úctu. Čo spôsobilo túto zmenu? Videl som ho z iného pohľadu – bez uniformy, bez zbrane, bez zbierky zákonov v ruke. Videl som muža, ktorý prejavoval úprimnú starosť a láskavý záujem o niekoho, kto mal problémy. Nevychvaľoval sa svojím postavením, nedával žiadne ultimáta, nepoužil silu. Namiesto toho sa v rifliach a flanelovej košeli priblížil k človeku v problémoch a na chvíľu s ním prežíval jeho bolesť. Môj pohľad na muža zákona sa náhle zmenil.

Podobne je to aj s Bohom ako zákonodarcom. Obraz sa náhle zmenil…, keď k nám prišiel bez uniformy, bez uplatňovania svojho nadradeného postavenia, bez toho, aby uplatnil svoju moc. Keď sme videli jeho telo visiace na rímskom kríži a počuli tichú prosbu: „Otče, odpusť im…,“ práve vtedy sme poznali pravdu bez akýchkoľvek tieňov pochybností. Poznali sme, že stredobodom zákona je a vždy bola láska.


Zdieľať: