Keď som chodil do siedmej triedy, naša učiteľka mala len 17 rokov a učila prvý rok. Mala nás rada a robila pre nás to najlepšie, čo mohla. Učila výborne, ale mala problém udržať disciplínu. Po prvom polroku sa zišla školská rada, aby rozhodla, či jej dovolia ďalej učiť.

Zdalo sa, že žiaci pred ňou postupne strácali rešpekt. Namiesto toho, aby jej boli vďační za všetko, čo pre nás urobila, začali ju kritizovať. Jedného dňa som počul niekoľkých spolužiakov pod oknom našej triedy hovoriť, ako nemajú učiteľku radi a ako dúfajú, že odíde. Keď všetci ostatní hovoria o tom, ako nemajú učiteľku radi, čo urobíte? Už ste niekedy boli v takej situácii? Nazýva sa to – tlak vrstovníkov. Pridal som sa k nim: „Je to tak. Nie je dobrá. Ani ja ju nemám rád.“ Len čo som to povedal, pozrel som cez otvorené okno nado mnou. Naša učiteľka stála za klavírom a myslela si, že ju nezbadáme. Po tvári jej stekali slzy. Nikdy nezabudnem na výraz beznádeje v jej tvári.

Vedomie, že som sklamal niekoho, kto pre mňa urobil tak veľa, bolo príliš bolestné. V tú noc som dobre nespal. Spomínal som si na to, ako nám na Vianoce každému priniesla darček. Chcela byť našou kamarátkou. Poobede rada čítala príbehy. Urobila pre mňa tak veľa a ja som ju sklamal. Na druhý deň som jej napísal list a vyrozprával jej, že mi je to ľúto. Skutočne mi to bolo ľúto. Prečo? Pretože som urobil čosi viac, než len porušil pravidlo. Ranil som jej srdce. A to je rozdiel.


Zdieľať: