Keď som bol tretiak, cez prestávku sme sa hrali na školskom dvore. Keď sme prišli zaprášení dnu, zabudli sme, že umývať sa treba potichu. Keď nás počula učiteľka z vedľajšej triedy, vošla do umyvárne a zakričala: „Čo to má znamenať? Ste ako banda divokých Indiánov!“

Po prvé, nemyslím si, že mala právo vojsť do umyvárne. A po druhé, nepáčilo sa mi, čo povedala. Preto som sa ozval. No učiteľke sa zdalo, že na takého malého chlapca sa správam priveľmi neslušne, a tak o tom povedala mojej triednej. Tá mi prikázala, aby som sa jej ospravedlnil.

Ale mne to nebolo ľúto a tak som nešiel a neospravedlnil sa. Keď som na druhý deň prišiel do školy, moja učiteľka sa ma spýtala, či som sa ospravedlnil. Povedal som: „Áno.“ No ona už bola na mňa pripravená. Odpovedala: „Práve som sa rozprávala s pani Braunovou a ona povedala, že si to neurobil.“

Povedal som: „Ja som sa ospravedlnil, ale ona ma určite nepočula.“ Moja učiteľka to nechala tak.

Po skončení školského roku sme sa odsťahovali do iného mesta. No vždy, keď som otvoril Bibliu, spomenul som si na klamstvo, ktoré som povedal svojej učiteľke. Nakoniec som si sadol a napísal jej list, v ktorom som vyznal, že som klamal. No aj tak som neľutoval, čo som povedal pani Braunovej.

Po mnohých rokoch som túto skúsenosť rozprával na jednom biblickom stanovom zhromaždení. Po skončení na mňa čakala jedna dáma. Bola to pani Braunová. Stretli sme sa po viac ako 30 rokoch. Stále mi to nebolo ľúto. Trochu sme sa rozprávali a keď som prišiel domov, dostal som od nej list. Jej to bolo ľúto! A keď to bolo ľúto jej, bolo to ľúto aj mne! Prečo mi to dovtedy nebolo ľúto? Nepoznal som ju. Jediný kontakt, ktorý som s ňou mal, bol v ten deň v umyvárni.

Ak je náš jediný kontakt s Bohom len povrchnou známosťou, stretnutím raz za čas, nikdy sa nedostaneme do situácie, že budeme ľutovať, keď ho zraníme. Ale keď vidíme jeho lásku a spoznáme, že je naším priateľom, vtedy môžeme robiť skutočné pokánie.


Zdieľať: