3. február 1836. George Müller sa ponáhľal na Wilsonovu ulicu číslo 6. Napriek tomu, že vonku bola poľadovica a padal dážď so snehom, cestou si pospevoval. Konečne nastal deň otvorenia sirotinca. Sám nemohol uveriť, ako rýchle sa všetko stalo. Prešlo len sedem týždňov od chvíle, keď v zbore rozprával o svojich plánoch založiť sirotinec. Pamätal si, ako mu niektorí členovia hovorili, že to nie je možné. Radoval sa, že dnes títo ľudia uvidia, že Boh skutočne odpovedá na modlitby a že veci, ktoré vyzerajú pre ľudí nemožné, sú možné pre Nebo.

Veľkým mosadzným kľúčom otvoril zámok na dverách a vkročil dnu. Ako veľmi bol vďačný za všetko, čo videl. Stoly a stoličky v predsiení, modrý zamatový gauč, ružový koberec, na poschodí komody so zásuvkami plné pekne poskladaného spodného oblečenia, ponožiek a kabátikov, skrinky s topánkami, skriňa na posteľnú bielizeň s dekami a vankúšmi – každá vec bola odpoveďou na modlitbu. Dokonca aj dom prenajal za darované peniaze, čo bola odpoveď na modlitbu.

Odkedy sa George pustil do zakladania sirotinca, starostlivo si viedol modlitebný denník. Vľavo na každej stránke si písal potreby a napravo dátum a spôsob, akým Boh na modlitbu odpovedal. Modlitebný zoznam obsahoval všetky veci v dome. Aj uhlie, ktorým kúrili v kozube, bolo odpoveďou na modlitbu.


Zdieľať: