Istý pobožný rabín putoval po púšti. Viedol za sebou troch oslov naložených chlebom i ovocím. Unavený teplom ledva sa vliekol. Zrazu sa mu postavil do cesty vychudnutý a vredmi pokrytý žobrák. Prosil o jedlo.

Rabín nikdy predtým neodmietol nijakého žobráka, ale páľava dňa ho tak unavila, že neochotne zamrmlal:

„Počkaj, nájdem ti niečo!“

A s hundraním začal pomaličky prehľadávať koše. Ako tak bezmyšlienkovite obchytáva koše s chlebom a ovocím, začul zrazu tichý a zúfalý výkrik. Obzrel sa a uvidel, ako žobrák spadol na zem. Teraz už rýchlo robil všetko možné, aby ho vzkriesil. Žiaľ, žobrákovi už život nevrátil. Vtedy rabín zvolal k nebu:

„Pane, sveta! Pre moje lenivé správanie zahynul človek. Uľav môjmu trápeniu a potrestaj ma! Nech mi ochrnú nohy, ktoré sa neponáhľali pomôcť chudákovi! Nech uschnú moje ruky, ktoré lenivo vykonávali svoju službu! Nech oslepnú oči, ktoré ľahostajne pozerali na biedu blížneho človeka! Nech je moje telo vydané napospas chorobám! Pane sveta, trestaj ma v tomto živote na tele, aby si ma nemusel trestať v budúcom živote na duši!

Od toho dňa ochrnuli jeho nohy, uschli mu ruky, oslepli oči, celé telo sa stalo jedným veľkým vredom. Rabín napriek tomu nezúfal, lebo vedel, že to je znak Božej lásky a odpustenia.


Zdieľať: