Kým budem žiť, nezabudnem na chvíľu, keď zomrel môj priateľ Norm Truby. Keď som ho videl naposledy, bol napojený na prístroje, ktoré ho udržiavali pri živote. Predpokladalo sa, že to bude bežná operácia srdca. Pri operácii sa však objavili komplikácie. Po operácii sa Norm už neprebral. Jeho manželka Alica a tri deti boli stále pri jeho lôžku na jednotke intenzívnej starostlivosti. Prišla však chvíľa, keď lekári zhromaždili rodinu a informovali ju, že sa prestali objavovať mozgové vlny a ich otec a manžel je už len umelo udržiavaný pri živote pomocou dýchacieho prístroja.

Zazvonil telefón a na druhej strane ma statočný hlas Alice prosil, aby som sa vrátil do nemocnice, pretože lekári priniesli zlú správu a rodina sa musí rozhodnúť. Ponáhľal som sa rýchlo späť do nemocnice. Trvalo hodiny než dospeli k rozhodnutiu. Nakoniec, po mnohých modlitbách informovali lekárov, že prijmú ich radu a povolia jeho odpojenie od prístrojov. Bol to ten najcitlivejší a najposvätnejší okamih, akého som bol svedkom – stáť s Normovou rodinou okolo jeho postele. Zašepkali posledné do videnia a zavolali lekárov. Potom sa rodina chytila za ruky. Aj mňa vzali do tohto kruhu a začali ticho spievať. Ako sme spievali, prišli k nám aj zdravotné sestry, lekár sa nahol k dýchaciemu prístroju a vypol ho. Na niekoľko sekúnd sa zdalo, že Norm začal sám dýchať. Bol to však len výdych. Onedlho už ležal ticho, bez života.

Nemať Ježiša je ako vypnúť prístroj, ktorý nás udržuje pri živote.


Zdieľať: