Čosi ma núti zastaviť sa pred bránou domova dôchodcov, do ktorého chodievam za pani Novákovou. Pri poslednej návšteve vyzerala dosť zle. Veď to bude iba chvíľka, hovorím si a bežím na prvé poschodie. Vchádzam do izby. Na posteli vidím ležať ženu, ktorú takmer nepoznávam. Vychudnutá postava s ústami prikrytými vlhkou handričkou, zavreté oči, chrapľavý dych… Je to ona. Chytám ju za ruku a šepkám: „To som ja. Prišla som vás pozrieť…“ Chýbajú mi slová. Čo sa hovorí, keď človek zomiera? Nikdy som nevidela nikoho zomierať. Čo mám robiť? Idem do kúpeľne navlhčiť utierku a pozerám sa do zrkadla. Prečo som tu? Má to vôbec zmysel?

Nahnem sa blízko k nej a hovorím: „Už sa nebudete trápiť, už vás nebude nič bolieť… Neverím síce tak ako vy a poznám iba jednu z vašich modlitieb, ktorú ma kedysi naučila babička, ale vy ste sa ju modlili často. Ja to teraz urobím za vás. Otče náš, ktorý si na nebesiach…“

Pri slovách „odpusť nám naše viny“ vydýchla naposledy. Sedela som a pozerala na jej tvár, ktorú si budem pamätať takú, akú som ju poznala z našich predchádzajúcich stretnutí.

Malo to zmysel. Keby som už nikdy neurobila nič dobré, budem žiť s vedomím, že som mohla odprevadiť jedného človeka.


Zdieľať: