Na jednu návštevu v nemocnici spomína farár Wilhelm Busch takto:

Keď som jedného dňa stál pred dverami nemocničnej izby a chcel zaklopať, náhle ku mne pribehla sestrička a povedala: „Prosím vás, pán farár, do tejto izby nechoďte!“

„A prečo?“ spýtal som sa.

„Ten pán ma rázne požiadal, aby som k nemu nepustila nijakého farára. Vyhodí vás!“

„Nebojte sa, sestrička, ja mám pevné nervy.“

Zaklopal som a vstúpil do izby. Na posteli ležal starý pán. „Dobrý deň, som pastor Busch.“

„O vás som veľa počul. Poďte ďalej… Ale s vaším kresťanstvom mi dajte láskavo pokoj.“

„A prečo? Práve o tom som sa chcel s vami rozprávať.“

„Vylúčené,“ krúti zamietavo hlavou. „S tým som nadobro skoncoval. Viete, ako chlapcovi mi do hlavy vtĺkali žalmy. A keď som ich nevedel, dostal som bitku… Ako dospelý som si potom vytvoril vlastný svetonázor založený na Darwinovi, Häckelovi a Nietzschem.“

„Ach, keby ste boli mladý… ale vy ste starý človek. Ste smrteľne chorý. Chcete s takýmto nezmyslom predstúpiť pred Pána Boha?“

Prekvapene sa na mňa pozerá. Môj tón ho zaskočil. Zrazu som pocítil hlbokú ľútosť s týmto úbohým človekom. Začal som hovoriť o Ježišovi, ktorý je stále s ním a chce byť jeho dobrým pastierom. Hlboko si povzdychol…

Po chvíli prišla sestrička a kývla mi. Pochopil som. Je čas odísť. Pevne som stisol starému pánovi ruku a potichu opustil miestnosť. Neviem, či moje slová prijal. V noci zomrel…


Zdieľať: