V roku 1942 chodila Marion do prvej triedy. V škole sa jej páčilo takmer všetko. Jediné, čo sa jej v triede nepáčilo, bola Mildred, ktorá opakovala prvú triedu a nemala žiadne kamarátky. Zdalo sa, že sa snaží urobiť si čo najviac nepriateľov. Kedykoľvek sa Marion vracala zo školy domov, Mildred sa jej posmievala, šla tesne za ňou a stúpala jej na päty topánok, ktoré sa jej vyzúvali. Keď si ich znovu obúvala, Mildred ju zozadu udrela.

Marion sa bála každej cesty domov. Jej mama sa dovtípila, že niečo nie je v poriadku. Napokon to zo svojej dcéry dostala. Marion ju však prosila, aby nezasahovala, aby to nebolo ešte horšie.

Na druhý deň učiteľka požiadala Marion, aby zostala a pomohla jej čistiť gumy. Marion sa potešila. Dúfala, že skôr, ako pôjde domov, Mildred už bude dávno preč. Ale keď vyšla zo školy, na kopci ju čakala jej prenasledovateľka. Keď jej matka videla, že Marion sa opäť vracia s plačom, vymyslela plán. Povedala, že nasledujúceho dňa ju do školy odprevadí. Marion bola voči tomu plánu skeptická. Neskôr o tom povedala: „Poriadne sme sa zababušili a vybrali sa na kopec. Dúfala som, že Mildred nestretneme. Mala som veľmi nepríjemný pocit… Ale len čo sme vyšli na kopec a chystali sa rozlúčiť, uvideli sme Mildred. Trvalo niekoľko hrozných okamžikov, kým sme k nej prišli. Keď videla, že je so mnou mama, predstierala, že nás nevidí.

„Ahoj Mildred,“ povedala mama. Mildred stuhla a stála ako socha. Ruky i tvár mala celé červené od mrazu. Jej príliš veľký kabát bol rozopnutý, mala na ňom len dva gombíky. Mama sa k nej sklonila, bez slova jej pozapínala kabát a vyhrnula golier. Modlila som sa, aby tadiaľ nešli žiadne ďalšie deti a aby mama svoj plán čím skôr dokončila.

„Som matka Marion, Mildred, a potrebujem tvoju pomoc.“ Mildred sa na mamu uprene pozrela. Mama mala ruky v rukaviciach a zahrievala nimi studené ruky Mildred.

Povedala jej: „Marion nemá žiadnych súrodencov. Potrebuje mať v škole nejakú ozaj dobrú kamarátku, niekoho, kto by s ňou po škole vyšiel na kopec. Mne sa zdá, že ty by si mohla byť takou dobrou kamarátkou. Mohla by si byť jej kamarátkou, Mildred?“

Mildred si zahryzla do spodnej pery a nakoniec prikývla. „Ďakujem ti za to.“ V matkinom hlase bola istota i vďačnosť. „Som si istá, že sa na teba môžem spoľahnúť.“ Potom Mildred pevne objala. Potom objala i mňa a povedala: „Dievčatá, užite si tento deň.“

Asi uhádnete ako príbeh dopadol. Tieto dve dievčatá sa naozaj spriatelili a stali sa najlepšími kamarátkami. Mildred sa dokonca skamarátila s mnohými ďalšími a v škole sa jej začalo celkom dariť.


Zdieľať: