Keď som sa ako väzenský kaplán stretol s Ludvíkom, povedal mi: „Nie som veriaci a asi nikdy ani nebudem. Ale ak máte záujem rozprávať sa so mnou, privítam takú možnosť.“

Pri prvom stretnutí to bol obyčajný rozhovor o živote, rodine, autách a športe. Využil som pritom príležitosť a spýtal som sa ho: „To, čo hovoríte, mi pripomína jedno podobenstvo z Biblie. Mohol by som vám ho prečítať?“ Na záver som sa ho spýtal, či sa s ním môžem krátko pomodliť. „Samozrejme môžete, veď ste duchovný.“

Po niekoľkých návštevách som zažil niečo úžasné. Náš rozhovor sa chýlil ku koncu. Na chodbe už bolo počuť odomykanie ciel. Väzňov odvádzali na obed. Znamenalo to, že odíde aj Ludvík. Chcel som sa rozlúčiť, ale on mi povedal: „Dnes sa nebudeme modliť? To ešte stihneme. A keď nie, oni chvíľu počkajú.“

Po nejakom čase vyslovil prianie, aby sme sa modlili vždy na začiatok, aspoň nebudeme vyrušovaní. Po niekoľkých týždňoch mi prezradil: „Aj ja sa už modlím. Nie naučenú modlitbu, ale svojimi slovami – ako vy.“ Keď som sa ho spýtal, či by sa chcel on pomodliť, odpovedal: „Ešte nie. Ešte na to nie je čas.“

Prešlo niekoľko mesiacov a on zistil, že sa modlí ako sebec, pretože Bohu predkladá len svoje priania a starosti. Keď sa prvýkrát so mnou nahlas modlil, videl som, že jeho oči sú plné sĺz. To sa už nemodlil len za svoju rodinu, blízkych a za nás dvoch, ale aj za vychovávateľa a dozorcu, za vedenie väznice a za všetkých, s ktorými sa stretáva. Stalo sa niečo, čo pred niekoľkými mesiacmi nikto nepredpokladal. Stal sa zázrak.

Zanedlho som pri jednej návšteve počul veci, ktoré dovtedy zrejme nikto nepočul. Vedel o nich len Boh a Ludvík. Počas modlitby urobil osobné vyznanie, pretože zistil, že Bohu môže povedať všetko a napriek tomu ho neodmietne, naopak – príjme. Pochopil, že Boh môže aj do života človeka odsúdeného na doživotie priniesť pokoj, radosť a nový zmysel.


Zdieľať: