Jim Hohnberger spomína:

Keď som sa sťahoval do hôr, môj vzťah s rodičmi bol značne naštrbený. Odmietali ma, pretože som sa snažil povedať im pravdu o tom, čomu veria.

Po nejakom čase mi Boh povedal: „Jim, chcem, aby si navštívil rodičov a strávil s nimi jeden týždeň.“

„To nemôžem urobiť, Pane. Vieš, ako sme sa odcudzili.“

„Jim, keď prídeš k nim domov, chcem, aby si šiel k mame, objal ju a pobozkal. Chcem, aby si jej povedal, že ju máš rád.“

„To nedokážem, Pane, to je príliš ťažké!“

„Jim, chcel by som, aby si potom šiel k otcovi, pevne mu stisol ruku, objal ho a pobozkal. Aj jemu povedz, že ho máš rád.“

„To nie som schopný urobiť, Pane. To je naozaj veľmi ťažké.“

O mesiac som už sedel za volantom a spolu s rodinou sme šli k rodičom. Keď sme tam prišli, postrčil som synov a manželku pred seba. Nakoniec som sa odhodlal, pristúpil k mame, objal ju a povedal: „Mami, mám ťa rád.“ Pritlačila sa ku mne v objatí a nechcela ma pustiť. Slzy jej stekali po lícach. Nikdy som ju neobjal a nepovedal jej, že ju mám rád. Mama vycítila, že som sa zmenil.

Otec to všetko sledoval. Keď som sa vymanil z maminho objatia, podišiel som k nemu, položil mu ruky okolo ramien a pritisol som si ho k sebe. Povedal som mu, že ho mám rád a pobozkal som ho. V jeho očiach sa zaleskli slzy.

Boh mi povedal: „Jim, počas tejto návštevy nespomínaj mňa ani moje slovo. Chcem, aby si im upratal podkrovie, vymaľoval obývačku, ostrihal živý plot a nakúpil, čo potrebujú.“ Poslúchli sme Božiu radu a urobili všetko, čo bolo v našich silách.

Keď sme odchádzali, brat mi povedal: „V celom svojom živote som nevidel mamu takú šťastnú.“


Zdieľať: