Keď som mal štyri roky, pri nešťastí vo fabrike zomrel môj otec. Mal vtedy tridsať rokov. Moja staršia sestra mala v tom čase šesť rokov. Mladšia sa narodila mesiac po tomto nešťastí. Preto nemám veľa spomienok na svojho otca. Zaujímavá je ale otázka, ako sa s touto situáciou vyrovnávala moja mama. Pre nás deti to nebolo ťažké zistiť. Keď sme sa večer ešte raz prebudili a vkradli sa do izby k mame, často sme ju našli, ako si číta svoju ošúchanú Bibliu alebo je na kolenách, aby Bohu vyliala svoje srdce. Toto bolo tajomstvom jej sily. Vídavali sme ju síce aj smutnú, ale nikdy nie zúfalú. Držala sa Boha, ktorý na jej ramená vložil ten ťažký údel, ale ktorý jej pomohol aj znášať ho. Pretože mala takýto postoj, napriek všetkým ťažkostiam sme prežili šťastné detstvo. Napriek utrpeniu sme sa naučili dôverovať Božej dobrotivosti.


Zdieľať: