Čakal som v nemocničnej návštevnej miestnosti s rodinou mladého 23-ročného muža. Práve podstupoval chirurgický zákrok. Jeho manželka, rodičia a ja sme netrpezlivo očakávali chirurga. Lekár sa nakoniec objavil. Prišiel rovno z operačnej sály. Pristúpil k rodine a povedal: „Nesiem zlé správy… Blízko pri žalúdku sme našli nádor veľkosti pomaranča. Zostávajú mu asi tri mesiace života.“

Boli sme úplne ohromení. Nikto ani nedýchal. Nastalo ťaživé ticho – až do chvíle, keď miestnosťou zaznel prenikavý výkrik, na ktorý do smrti nezabudnem. Matka sa vo chvíli nevýslovného zúfalstva a hnevu obrátila ku mne a zakričala: „Kazateľ, teraz mi povedz, kde je ten tvoj prekliaty Boh?“ Potom s bolestným plačom vybehla z miestnosti.

Ako môžeme tvárou v tvár nevýslovnému utrpeniu vôbec tvrdiť, že existuje láskavý a milosrdný Boh? Každý z nás predsa vie, že život je niekedy veľmi ťažký!


Zdieľať: