Nová práca v neďalekom bare bola pre mňa trochu ako liek. Každý večer som bola medzi ľuďmi, hrala hudba, bola zábava… a to mi dávalo energiu. Ja by som bez ľudí nedokázala žiť. Spočiatku bolo všetko v pohode. Po čase mi stereotyp za barom prerástol cez hlavu. Večer čo večer tí istí ľudia, tie isté reči, takže už som toho – vlastne skôr tých ľudí, čo tu vysedávali – začala mať plné zuby. Chcelo sa mi na nich kričať a poslať ich domov, aby boli so svojimi manželkami a deťmi a spolu si užívali krásny večer. Veď ony a ich deti si od nich zaslúžia pozornosť a blízkosť. Prečo tu teda sedia, keď doma majú unavenú a smutnú ženu, ktorá je s deťmi sama doma?!

Bolo mi jasné, že tu v bare dlho nezostanem. Ale skúsenosť to pre mňa bola na nezaplatenie. Nikdy, nikdy, nikdy, nikdy nechcem mať vedľa seba v živote chlapa, čo vysedáva každý večer v krčme namiesto toho, aby bol so mnou. To fakt nie, hovorila som si.


Zdieľať: