Ako v každej krajine aj u nás čelí zdravotníctvo mnohým ťažkým výzvam. Nemocnica, v ktorej pracujem ako administrátor, neposkytuje až takú širokú škálu rôznych služieb. Väčšina našich klientov má nemocenské poistenie alebo bezplatnú lekársku starostlivosť. Vyplatiť všetky faktúry bolo pre nás stále veľkou výzvou. Dva prípady však boli naozaj výnimočné.

Prvý sa stal v 80. rokoch minulého storočia. Raz v stredu pripravil náš personál výplatnú listinu pre našich 325 zamestnancov, ktorí čakali vo štvrtok výplatu. Zostatok na bankovom účte bol taký, že nám chýbalo na výplaty 200 000 eur. V najbližších dňoch sme nečakali nijaké splátky, ktoré by zvýšili stav na našom účte.

„Čo urobíme?“ spýtal sa ma hlavný ekonóm, keď za mnou prišiel do kancelárie a sadol si oproti mne. Nemal som odpoveď, ale uistil som ho, že Boh sa určite postará – ako vždy doteraz. Pred nami bol víkend a v pondelok dokonca štátny sviatok, takže banky boli až do utorka zatvorené. Vo viere som dal pokyn, aby zamestnancom rozdali poukážky s výplatou v štvrtok poobede o druhej.

Keď ekonóm odišiel, pomaly som zavrel dvere a úprimne sa modlil k Bohu za „vdovu“, ktorá v jednej veľmi kritickej chvíli pomohla Eliášovi. Pripomenul som Bohu jeho zasľúbenie, že chce urobiť veľké veci pre svoje deti, ktoré mu dôverujú“.

Cez víkend som pokračoval v modlitbách. V utorok ráno som vedel, že sa musí niečo stať. Asi o jedenástej hodine, keď prichádza pošta, sa v mojich dverách zjavil ekonóm. Oči mal vyvalené ako 50-centové mince. Sotva sa zmohol na slová. Povedal: „Asi tomu neuveríš, ale práve sme dostali poukážku na 200 000 eur od neznámeho darcu.“ Obaja sme si kľakli a ďakovali Bohu za jeho vernosť.


Zdieľať: