Nikdy nezabudnem na Veľkú noc v roku 1946. Mala som vtedy štrnásť, mladšia sestra dvanásť a staršia šestnásť rokov. Otec nám zomrel pred piatimi rokmi. Mama sa o nás starala sama.

Mesiac pred Veľkou nocou vyhlásil kazateľ v zbore veľkonočnú zbierku pre chudobné rodiny. Vyzval všetkých, aby niečo ušetrili a prispeli do spoločnej zbierky.

Keď sme prišli domov, rozhodli sme sa, že budeme kupovať len tie najnevyhnutnejšie potraviny, svietiť budeme čo možno najmenej, nebudeme počúvať rádio atď. Staršia sestra pomáhala susedom pri domácich prácach a upratovaní dvora, za čo tiež dostala nejaké drobné. Boli to krásne večery, keď sme sedeli potme a spolu sa rozprávali.

Deň pred Veľkou nocou sme zašli do obchodu a zamenili naše drobné na tri 20-dolárovky a jednu 10-dolárovku. Nikdy predtým sme nevideli pokope toľko peňazí.

V to ráno pršalo, ale nám to neprekážalo. Celé natešené sme si sadli do lavice a spievali. Keď kazateľ vyhlásil zbierku, mama dala 10-dolárovku a my tri po 20-dolárovke. Doma sme mali slávnostný obed – k zemiakom mama dala každej aj dve uvarené vajíčka.

Neskoro popoludní sa u nás zastavil kazateľ. S mamou sa chvíľu rozprával pri dverách. Potom sa mama vrátila s obálkou v rukách. Keď sme ju otvorili, vypadli z nej peniaze – tri 20-dolárovky, jedna 10-dolárovka a 17 jednodolárových mincí. Mama vrátila peniaze do obálky. Vôbec nám nebolo do reči. Predtým sme sa cítili ako milionári, teraz ako najväčší chudáci. Vedela som, že nemáme to, čo ostatní, ale vôbec som si nepripadala chudobná. Ale keď nám kazateľ doniesol peniaze pre chudobné rodiny, tak to asi bola predsa len pravda! Mama sa nás spýtala, čo s peniazmi urobíme. Čo robia chudobní ľudia s peniazmi? Nevedeli sme.

O týždeň sme ani nechceli ísť do zboru, ale mama povedala, že musíme. Aj keď bol krásny deň, nebolo nám do spevu. Kázal hosť, misionár a prosil o finančnú podporu pre Afričanov, ktorí si postavili prístrešok a potrebovali peniaze na strechu. Vraj im stačí 100 dolárov. Mama vytiahla obálku a dala ju do zbierky.

Vyzbieralo sa niečo nad 100 dolárov. Misionár bol veľmi prekvapený. Nečakal, že v takom malom zbore sa vyzbiera taká veľká suma. Na záver povedal: „V tomto zbore musíte mať niekoľko bohatých ľudí.“

A vtedy sme to pochopili! Veď k celkovej sume „100 dolárov“ sme prispeli 87 dolármi. My sme predsa tá bohatá rodina v tomto zbore! Nepovedal to azda ten misionár?


Zdieľať: