Na svoju prababičku mám len málo spomienok. Bývala v malom a tmavom domčeku. Liatinová piecka, na ktorej si varila a ktorou si zároveň kúrila, tvorila priestorový stred posledného úseku jej života. Veľmi dobre si však pamätám jej prívetivú a dobrácku tvár a jej ruky, ktoré ma ako dieťa fascinovali množstvom vrások.

V posledných rokoch svojho života babička sedávala často so zopätými rukami na stoličke pri piecke. Koľko veľa sa tieto ruky počas života napracovali, napomáhali, naupratovali, naopravovali, nahladili a – namodlili! Ku koncu už videla tak zle, že nemohla nič robiť. Ale o to viac sa modlila – za svoje deti, vnukov a pravnukov.

Prívetivá tvár a zopäté vráskavé ruky – to je dedičstvo, ktoré mi prababička odovzdala.


Zdieľať: