Hnev a jazyk drž na uzde.
Deň, keď som sa zachoval správne
Stalo sa to už veľmi dávno, krátko po tom, ako som sa oženil a nastúpil do duchovenskej služby. Mojím prvým miestom bola internátna škola v Indii, ktorá sa nachádzala na úpätí Himalájí vo výške okolo dvoch tisíc metrov nad morom. Navštevovali ju predovšetkým deti misionárov a ja som v nej pôsobil ako výchovný poradca a učiteľ. Vyučoval som Bibliu a niekoľko ďalších predmetov.
Spomínam si na dvoch bratov, ktorých som mal na starosti v chlapčenskej ubytovni. Starší sa volal Dávid, bol vysoký, pracovitý a slušný. Jeho brat Leslie bol úplný opak – malý a stále až po uši v problémoch.
Jednu sobotu si Leslie robil hrianky, aj keď sa hriankovače nesmeli v ubytovni používať. Bývali sme vtedy na prízemí chlapčenskej ubytovne. V ten deň sme mali otvorené okná, takže ku mne onedlho prenikla vôňa opekaného chleba. Nelenil som a hneď som vybehol na prvé poschodie a zaklopal na dvere Leslieho izby.
Leslie rýchlo zahladil všetky stopy, ale vôňu toastov odstrániť nemohol. Zarazený sa na mňa pozeral. Rozhliadol som sa po miestnosti a povedal som: „Leslie, požičal by si mi tvoju kravatu?“
Podal mi ju a ja som odišiel.
Zanedlho som na celú záležitosť zabudol, ale Leslie nie. Jeho život sa od toho sobotného rána, keď si zaslúžil pokarhanie, ale nedostal ho, zmenil na nepoznanie. V ten deň som sa rozhodol správne. Z Leslieho sa stal kazateľ a misionár.