autor fotografie: Jaroslav Bielik |
Kto premôže svoj hnev, ten premôže aj nepriateľa.
Hádka
Dlhý čas žili v jednej cele dvaja mnísi v dobrej zhode a priateľstve. Jednotvárnosť spoločného života viedla jedného z nich k tomu, že navrhol rozptýlenie.
„Nemyslíš, že by bolo dobré pustiť trochu čerstvého vzduchu do nášho jednotvárneho života? Navrhujem, aby sme popustili uzdu našej fantázie a žili ako ľudia vonku.“
Pretože obaja žili úplne odlúčení od ostatného sveta, ten druhý sa jednoducho spýtal: „A čo také zvláštne robia ľudia vonku?“
„Okrem iného sa hádajú.“
Tak dlho žili v takej dokonalej zhode, že úbohý mních ani poriadne nevedel, čo je to hádka. Preto sa spýtal: „Ako sa to robí?“
Prvý mních mu vysvetľoval: „Vidíš ten kameň? Polož ho sem, medzi mňa a teba a povedz: Ten kameň je môj!“
Aby prejavil dobrú vôľu, druhý mních poslušne zopakoval: „Ten kameň je môj!“
Prvý mních, ktorý prišiel s nápadom, sa na chvíľu zamyslel. Má to cenu, aby nejakou hrou zmaril pekné a trvalé priateľstvo? Nevedel sa rozhodnúť. Napokon povedal: „Dobre, braček. Pretože je to tvoj kameň, vezmi si ho.“
Tak skončila ich hádka.