Dlhý čas žili v jednej cele dvaja mnísi v dobrej zhode a priateľstve. Jednotvárnosť spoločného života viedla jedného z nich k tomu, že navrhol rozptýlenie.

„Nemyslíš, že by bolo dobré pustiť trochu čerstvého vzduchu do nášho jednotvárneho života? Navrhujem, aby sme popustili uzdu našej fantázie a žili ako ľudia vonku.“

Pretože obaja žili úplne odlúčení od ostatného sveta, ten druhý sa jednoducho spýtal: „A čo také zvláštne robia ľudia vonku?“

„Okrem iného sa hádajú.“

Tak dlho žili v takej dokonalej zhode, že úbohý mních ani poriadne nevedel, čo je to hádka. Preto sa spýtal: „Ako sa to robí?“

Prvý mních mu vysvetľoval: „Vidíš ten kameň? Polož ho sem, medzi mňa a teba a povedz: Ten kameň je môj!“

Aby prejavil dobrú vôľu, druhý mních poslušne zopakoval: „Ten kameň je môj!“

Prvý mních, ktorý prišiel s nápadom, sa na chvíľu zamyslel. Má to cenu, aby nejakou hrou zmaril pekné a trvalé priateľstvo? Nevedel sa rozhodnúť. Napokon povedal: „Dobre, braček. Pretože je to tvoj kameň, vezmi si ho.“

Tak skončila ich hádka.


Zdieľať: