autor fotografie: Jozef Plachý |
Musíme byť veľmi smelí, aby sme sa odvážili byť samými sebou.
Hodina spevu
Slávna gospelová speváčka Mahalia Jacksonová nemala hudobné vzdelanie. Nepoznala ani noty. Na svoju prvú a poslednú hodinu spevu u černošského operného speváka DuBoisa šla so svojou priateľkou a štyrmi dolármi v ruke. Opisuje to takto:
Najprv ma poprosil zaspievať jeden černošský spirituál. Bola som taká plná rytmu, že som stále zrýchľovala a kútikom oka sledovala, ako sa profesor začína mračiť. Zdvihol ruku so slovami: „Takto sa táto pieseň nespieva. Pomalšie! Zaspievajte to takto…“ Zopäl ruky a spieval vážne a slávnostne.
Skúsila som to ešte raz, ale pre mňa to bolo príliš pomalé a pochmúrne. Skončila som zase vo svojom starom rytme. Profesor ma v polovičke zastavil a povedal mi: „Váš spôsob spevu nerobí čiernej rase česť. Musíte tieto piesne spievať tak, aby im mohli rozumieť aj belosi.“
Bola som zmätená. Ako som mohla spievať tak, aby tomu rozumeli belosi, keď sama som bola farebná? Musela som bojovať sama so sebou. Nemala som z toho dobrý pocit… A tak som dala profesorovi štyri doláre a odišla som… To bola moja prvá a posledná hodina spevu.