V roku 1969 si skupina mladých ľudí naplánovala „hurikán party“, ktorá sa mala konať počas búrky a ktorú vedci nazvali Kamila. Ignorovali nebezpečenstvo, ktoré im hrozilo? Boli si príliš sebaistí? Dovolili, aby pýcha ovplyvnila ich rozhodnutie? To sa už nikdy nedozvieme.

Vieme len to, že v okolí luxusných apartmánov už skuvíňal vietor, keď náčelník policajtov zastavil auto pred hotelom. Bola už tma. Apartmány, vzdialené od mora len asi 100 metrov, stáli priamo v smere blížiacej sa pohromy. Na balkón na druhom poschodí vyšiel muž s fľašou v ruke a zamával ňou. Náčelník zakričal: „Všetci musíte čím skôr odtiaľto odísť. Búrka sa blíži veľkou rýchlosťou a smeruje práve sem.“

Na balkón vyšli ďalší, ale aj oni sa vysmiali rozkazu opustiť toto miesto. „Toto je môj súkromný majetok,“ kričal jeden z nich. „Ak chcete, aby som odtiaľto odišiel, museli by ste ma zavrieť.“

Náčelník nezavrel nikoho. Žiaľ, nebol schopný presvedčiť ich, aby opustili toto nebezpečné miesto. Zapísal si mená príbuzných týchto ľudí, ktorých sa zišlo na túto nezvyčajnú party asi dvadsať. Vysmiali ho, keď si zapisoval aj ich mená. Upozornil ich, ale výstrahu ignorovali.

Bolo 22.15, keď hurikán zasiahol pobrežie. Vedci zaznamenali, že počas tejto búrky vietor dosiahol rýchlosť 320km/h. Nárazy dažďových kvapiek mali silu vystrelených nábojov a vlny boli vysoké viac ako 7 metrov.

Noviny písali, že najničivejšou silou postihol hurikán malú usadlosť motelov, barov a apartmánov práve na pobreží, kde sa zišlo asi 20 mladých ľudí na „hurikán party“. Z trojposchodovej budovy nezostalo nič, okrem základov. Jediný, kto túto búrku prežil, bol päťročný chlapec, ktorého našli na druhý deň, ako sa pevne drží matraca.