K dizertačnej práci študenta vysokej školy patrilo aj to, že musel stráviť rok medzi navajskými Indiánmi v rezervácii na juhozápade Spojených štátov. Býval v jednej rodine, spal v ich chatrči, jedol ich potravu, pracoval s nimi – teda žil životom Indiána 20. storočia.

Stará Indiánka v tejto rodine nevedela vôbec po anglicky, a napriek tomu sa medzi študentom a touto starou ženou vytvorilo veľmi úzke priateľstvo. Strávili spolu veľmi veľa času, čo malo pre každého z nich nesmierny význam. Mnohí si nevedeli vysvetliť, ako je možné, že aj keď sa spolu nerozprávajú, dorozumievajú sa jazykom lásky a vzájomného pochopenia. Ako mesiace plynuli, študent sa naučil niekoľko fráz navajských Indiánov a Indiánka si zase zapamätala niečo po anglicky.

Keď nastal čas, aby sa vrátil do školy a napísal svoju dizertačnú prácu, celý indiánsky kmeň usporiadal rozlúčkovú slávnosť. V celej osade zavládol smútok, pretože tento mladý muž sa za rok stal ich dobrým priateľom. Teraz im bude chýbať.

Keď už nakladal batožinu do džípu, prišla za ním stará Indiánka, aby sa rozlúčila. Slzy jej tiekli po lícach, keď vzala jeho tvár do svojich rúk, pozerala priamo do jeho očí a povedala: „Najlepšie mi je, keď som s tebou.“

Ako sa cítia ľudia v našej blízkosti? Je im s nami dobre, alebo z nás majú strach a sú radi, keď s nami nemusia byť?

Necítime sa azda najlepšie pri Ježišovi? Keď sme s ním, učíme sa hľadieť na seba ako na vzácnych a jedinečných ľudí. Keď hľadíme do jeho očí a uvedomujeme si hĺbku jeho lásky, naše trápenia, starosti a sklamania miznú. Naša sebaúcta viac nezávisí od toho, čo sa nám podarilo alebo v čom sme zlyhali; závisí jedine od hodnoty, ktorou si nás cení Ježiš.


Zdieľať: