Na druhý deň sa začala spiatočná cesta dlhá asi 1300 km. Scotta znepokojoval zdravotný stav spoločníkov, pretože sa sťažovali na skorbut, omrzliny a vyčerpanosť.

„…Už len 143 km k najbližšiemu skladu… Oatesa trápia omrzliny na nohe, Evansov prst a nos sú v zlom stave a Wilsona dnes večer veľmi bolia oči… Obávam sa snehových búrok, takých častých v tomto ročnom období… môžu nás zastavovať na ceste a škodí nám studený vlhký vzduch…“

Kým Amundsen a jeho druhovia oslavovali šťastný návrat, na juhu sa odohrávali tragické udalosti. 7. februára došiel Scott po horný okraj Beardmorovho ľadovca. Hoci boli takí rozčarovaní a pochody v nekonečných mrazivých dňoch ich celkom vyčerpali, našli v sebe ešte dostatok mravnej i fyzickej sily, aby nazbierali 13 kg kameňov, ktoré potom v základnom tábore preskúmali geológovia výpravy. Na ceste dolu ľadovcom viackrát zablúdili a stratili toľko času, že museli zredukovať dávky potravín.

Keď 17. februára dosiahli úpätie ľadovca, Evans už nevládal s ostatnými, takže častejšie musel pri ňom niekto zostať. Potom odrazu klesol na kolená s rozopätými šatami a omrznutými rukami bez ochranných rukavíc… V tú noc upadol do hlbokého bezvedomia a zomrel.

Kapitán Oates bol ďalší, koho zmohli útrapy pochodu. Nevládal už ťahať sane, no napriek bolestiam v omrznutých nohách držal krok s ostatnými. 15. marca, keď si uvedomil, že už ďalej naozaj nevládze, prosil druhov, nech ho pustia, aby mohol zomrieť. Prirodzene, že odmietli. No keď ich na druhý deň uväznila v stane snehová fujavica, našiel si Oates výhovorku, aby mohol na niekoľko minút odísť zo stanu. Odtackal sa do víchrice a už ho nikdy neuvideli.

Pokračovanie zajtra…


Zdieľať: