V jedno januárové ráno pred viac než sto rokmi si trajekt na rieke Hudson River predieral cestu pomedzi ľadové kryhy.

Zrazu sa zo stoviek hrdiel ozval výkrik zdesenia. Keď sa trajekt snažil prejsť okolo obrovskej ľadovej kryhy, zboku doň narazil remorkér a pod vodou urobil na boku lode obrovskú trhlinu. Väčšiny pasažierov sa zmocnila panika. Loď sa po chvíli naklonila na bok. Cez trhlinu začala dovnútra vnikať voda. Zdalo sa, že o niekoľko minút bude loď pochovaná pod ľadovou kryhou.

Kapitánom na tejto lodi bol Thomas A. Scott, obrovský muž vážiaci takmer sto kíl, známy mnohými hrdinskými činmi. Kapitán Scott stál vpredu a dával povely kormidelníkovi, ako obchádzať ľadové kryhy.

Havarovaný remorkér zmenil smer. Kapitán Scott pohľadom zhodnotil poškodenie trajektu. Vyliezol rýchlo ku kormidelníkovi a skôr než sa prekvapený kormidelník stačil nadýchnuť, opatrne prirazil svoju loď k zábradliu trajektu.

„Chyť kormidlo!“ skríkol a bol preč. Ako mačka preskočil cez zábradlie na palubu trajektu.

Všetci na palube zostali šokovaní. Muži sa okolo neho zhrčili, ženy objali silnejšie svoje deti. Pri pohľade na túto veľkú a známu osobnosť sa všetkých zrazu zmocnil akýsi pokoj.

Kapitán Scott strhol z muža, ktorý stál blízko pri ňom, záchrannú vestu a hodil ju cez palubu. „Zbabelec! Choď na druhú stranu!“ zakričal a tlačil ho cez zástup ľudí na druhý bok. Všetkým prikázal, aby šli na pravú stranu. Váhou ľudí sa trajekt pomaly vyvažoval.

„Hodím cez palubu prvého človeka, ktorý sa pohne!“ pohrozil kapitán a vybral sa do strojovne. Na rebríku práve stretol strojníka, ktorý utekal hore na palubu. Vrátil ho späť. Cez obrovský otvor vtekala do lode voda. Rýchlo bral všetko, čo mu prišlo pod ruku – matrace z postelí, prikrývky, oblečenie, koberce a všetko to pchal do diery, ktorou vtekala voda. Podlaha už bola zatopená a voda vnikala cez mriežky do nákladného priestoru lode. Aj keď pumpy pracovali naplno, voda pritekala rýchlejšie.

„Podávajte mi ďalšie matrace, rýchlo!“ kričal. „Už nie sú? Tak mi dajte niečo iné!“ Aj keď použil všetko, čo mal poruke, zdalo sa, že to nestačí.

Kapitán Scott si vyzliekol plášť a skríkol: „Tak dajte kabáty! Rýchlo! Myslite na deti! Nepočujete, že plačú?“

V okamihu boli všetky kabáty a svetre vyzlečené. Strojník kľačal na kolenách a držal prerazené dosky boku lode. Diera bola upchatá – takmer. Na lodi už nebolo skoro nič, čo by ešte mohli strčiť do trhliny.

Trajekt sa stále viac a viac vyvažoval. Aj keď kapitán Scott použil všetko, čo mohol, aby otvor zapchal, nestačilo to. Voda si nachádzala malé cestičky, ktoré sa stále viac a viac zväčšovali. Aj keď ich znovu a znovu upchával, voda sa tlačila dnu.

Chvíľu nerozhodne stál a očami hľadal, čo by ešte mohol použiť. Nič však nenašiel. A tak posledné veci, ktoré tam tak starostlivo pchal, vytrhol von.

„Kapitán, čo to robíte?“ protestoval strojník.

Kapitán neodpovedal. Skôr, než ho mohol ktokoľvek zastaviť, svojím mohutným telom prikryl trhlinu. Rukami sa držal z vonkajšej časti lode.

Asi o hodinu doplával trajekt do prístavu. Všetci na palube sa bezpečne dostali z lode. Kapitána vytiahli hore v bezvedomí. Bol podchladený a ruky mal doráňané od kusov ľadu plávajúcich vo vode. Len čo začal naberať farbu, otvoril oči a lekára, ktorý ho ošetroval, sa opýtal: „Boli nejaké deti zranené?“

To bol len jeden z hrdinských činov kapitána Scotta. Tento muž sa rozhodol robiť svoju prácu poriadne. Veľkou pomocou mu bola jeho fyzická sila, no ešte viac mu pomáhala jeho pevná vôľa. Nikdy nepil alkohol, nefajčil a nemal čas ani chuť hrať karty. Dokázal viesť loď 48 hodín bez toho, aby myslel na spánok.

Kapitán Scott mal neochvejnú vieru vo svojho Stvoriteľa a vďaka tomu nevedel, čo je to strach, a predsa sa bál o svojich ľudí. Nikdy neposlal človeka tam, kde by nešiel sám a predsa dokázal ísť tam, kde by nikoho iného neposlal. Preto ho na slovo poslúchali. A predovšetkým,.


Zdieľať: