Niekedy sa stalo, že sme zabudli, že Valdo je vták. Bol to skôr priateľ rodiny ako domáci miláčik. V klietke sa mu veľmi nepáčilo – bol viac von než v nej.

Valdovou pochúťkou boli zemiakové lupienky. Na jedno posedenie ich dokázal zjesť celý balík. Malé kúsky a omrvinky ho, samozrejme, nezaujímali.

Vydával zvláštny zvuk, ktorý sa podobal slovu „dixi“. Predvádzal sa tak, že prenášal paličku z miesta na miesto, alebo pri každom kroku zacvakal zobákom. Bol to jednoducho zvláštny vták, ten náš Valdo.

Jedného dňa, keď som vyšla von skontrolovať poštu, vyletel Valdo otvorenými dverami. Až do večera som zúfalo behala po všetkých susedoch, pískala a volala.

S ťažkým srdcom, vo vedomí toho, že som zodpovedná za stratu nášho najlepšieho priateľa, som sa pod hviezdnatou oblohou modlila k Bohu: „Pane, celým srdcom verím, že nášho Valda privedieš domov.“

Vôbec som o tom nepochybovala. Verila som, že Boh moju modlitbu počul a že na ňu odpovie. Aj keď naša rodina o tom až taká presvedčená nebola, ja som tomu neprestávala veriť.

O dva týždne neskôr čítala mama v miestnych novinách inzerát, že v jednej dedine, vzdialenej asi 15 km od nás, sa našiel sivý papagáj. Prosila som ju, aby sme tam zašli a pozreli sa, či to nie je náš Valdo.

Mama nechcela ísť. Bála sa, že budem veľmi sklamaná. Keďže noci už boli chladné, mama si bola istá, že Valdo to nemohol prežiť.

„Zabudni na to,“ povedala mama. „Viem, že chceš, aby Boh urobil zázrak a priviedol Valda domov, no bojím sa, že ty i tvoja sestra budete veľmi sklamané.“

Ja som však nemohla zabudnúť. A zrejme ani moja mama nie, pretože na ďalší deň vyhlásila, že sa tam ide pozrieť.

Keď sa vrátila, v rukách držala malú kartónovú škatuľu, zvrchu trocha otvorenú. Vnútri bol sivý papagáj.

„Nie som si istá, či je to Valdo,“ povedala mama nedôverčivo.

„Vyzerá presne ako on,“ povedala som.

„To áno,“ dodala, „ale nerozpráva, ani veľa nepíska a vydáva zvuk, akoby niekto pílil drevo.“

Bola som si istá, že je to náš Valdo a že Boh počul moju modlitbu. Smutná som bola z toho, že nikto iný tomu neveril.

Ako týždne plynuli, Valdo sa stále viac vracal do starých koľají. Hlas sa mu vyčistil a postupne začal spievať svoje staré pesničky. Všetci sme sa tešili, že sa našiel a že ho opäť máme doma.

Vždy, keď na to myslím, mám pred očami verš z Biblie: „Koľko stojí päť vrabcov? Pár halierov, nie viac. A pritom Boh nezabudne ani na jedného z nich.“


Zdieľať: