Stará chasidská legenda hovorí o žene, ktorá sa volala Anna Kebičová. Bola to notorická sťažovateľka. Celé dni sa len sťažovala:

„Mám strašne málo peňazí. Šaty mám ako staré handry.“

„Ani zdravie mi už neslúži. Chrbát ma bolí akoby som na ňom niesla múry Jericha.“

„Veľmi ďaleko musím chodiť po vodu. Nohy mám opuchnuté ako melóny.“

„Mám veľmi malý dom. Sotva v ňom môžem urobiť pár krokov.“

„Deti ma navštevujú tak málo, že ma čoskoro ani nespoznajú.“

Jedného dňa sa Anna Kebičová zobudila a svrbel ju nos. Svrbel ju dokonca celý deň. Preto sa vybrala do mesta za rabínom.

Keď ju rabín uvidel, spýtal sa jej: „Ako sa máš, Anna?“

Anna odpovedala: „Mám strašne málo peňazí. Šaty mám ako staré handry. Ani zdravie mi už neslúži. Chrbát ma bolí akoby som na ňom niesla múry Jericha. Veľmi ďaleko musím chodiť po vodu. Nohy mám opuchnuté ako melóny. Mám veľmi malý dom. Sotva v ňom môžem urobiť pár krokov. Deti ma navštevujú tak málo, že ma čoskoro ani nespoznajú. A teraz ma k tomu všetkému ešte svrbí aj nos. Tak ma to otravuje. Povedz mi, Rabbi, čo to znamená?“

Rabín odpovedal: „Anna, tvoje svrbenie je Kebič svrbenie, sťažovateľské svrbenie, a znamená toto: Budeš taká, za akú sa považuješ.“

Na ďalšie ráno sa Anna zobudila a nos ju ešte stále svrbel. Sotva sa dokázala pohnúť. Chrbát ju tak bolel, akoby na ňom niesla múry Jericha. Keď sa pozrela okolo seba, všimla si, že dom je akýsi nižší; ruky jej viseli z okien. Keď chcela vstúpiť dnu, nohy sa jej zasekli vo dverách. Nemohla sa pohnúť. Akoby mala na nohách dva obrovské melóny. Jej šaty sa zmenili na staré handry. Keď šla okolo dcéra a neskôr aj syn, Anna na nich zavolala, ale oni pokračovali v ceste. Zavrteli hlavou. Nespoznali ju.

A nos ju stále svrbel.

Celá zúfala si Anna spomenula na Kebič svrbenie: „Budeš taká, za akú sa považuješ.“ Čo to znamená?

Anna začala rozmýšľať: No viete, mám dosť peňazí na živobytie, ba aj viac. Preto dám zo svojej hojnosti tým, ktorí sa nemajú tak dobre. Ani moje zdravie nie je až také zlé. Iní sa v mojom veku cítia oveľa horšie. Som rada, že mám taký pekný dom, v ktorom môžem bývať. Nie je veľký, ale je útulný a je v ňom príjemne teplo. Ani chodenie na vodu vlastne nie je až také strašné. Milujem vôňu kvetov okolo cesty. A moje deti… Som taká pyšná, že sú už nezávislé a dokážu sa o seba postarať samy.“

Kým si to Anna hovorila, stal sa zázrak. Jej život sa vrátil do normálu – a jej pohľad na život sa naveky zmenil.


Zdieľať: