Profesor Ivančič, ktorý učil teológiu v Zagrebe, bol inak obyčajný človek, ktorý pochopil, že aj keď je kňaz, musí sa obrátiť. A obrátil sa. Nepoznal totiž Pána tak, ako by mal. Aj kňaz sa potrebuje obrátiť. Možno si myslel: ´Budem poznať Boha, keď budem študovať teológiu. Budem Boha lepšie poznať, keď budem profesor.´ Jedného dňa zistil, že to nestačí, že sa musí kajať. Ako sa kajal?

Ochorel a dostal rakovinu žalúdka. Biskupovi napísal: Pán biskup, musím skončiť vo svojej službe, lebo som ochorel. Mám onkologické ochorenie.

Biskup mu poslal jednostranový ďakovný list za jeho službu v diecéze. Bodka. Koniec. Ste zaživa pochovaný. Nájde si niekoho iného. Taký sme niekedy cynickí.

Profesor Ivančič sa modlil, veľa a dlho sa modlil, aby ho Pán Boh uzdravil. Ale nič sa nedialo. Tak si povedal: ´Možno Boh chce, aby som odišiel.´ Prestal sa modliť za vlastné uzdravenie, a úplne sa odovzdal Bohu s tým, že hoci aj zajtra môže „odísť na druhý svet“. A potom sa uzdravil.

Boh ho opäť použil. Chodil po svete a organizoval duchovné cvičenia a duchovné obnovy. Stal sa z neho jednoduchý, prostý Boží človek, pretože Boh ho naučil takým byť.


Zdieľať: