Zmätok. Krik. Zvuk sirén. Rachot požiarnických a záchranných vozidiel. Ľudia vybiehajú z domov. V očiach žien a detí je strach. Vedia, čo sa stalo. Všetci sú otočení smerom k údoliu, kde čnie do výšky rad ťažobných veží, ktoré dopravujú uhlie z bane na povrch. Nad jednou z nich sa vznáša oblak ťažkého žltošedého dymu. Svätá Anna horí!

V uhoľnej bani Svätá Anna, jednej z najhlbších v Pensylvánii, vypukol podzemný požiar. V kancelárii vládne napätie a nervozita. Traja inžinieri s okresným komisárom stoja pred veľkou mapou baní. Len odborník sa vyzná v tej pavučine čiar rôznej farby a hrúbky.

„Tu, pán komisár, je prvé poschodie. Štôlne sú vyznačené fialovou. Druhé poschodie je zelené, tretie žlté. Tieto modré čiary označujú vodné podzemné toky a červené vedenie elektrického prúdu. Tu dolu je kóta 61, v ktorej vypukol požiar, a oddelil od banských klietok kótu 50. To znamená, že 35 mužov, ktorí v bode 50 pracovali, je odrezaných od sveta! Nemôžu sa dostať hore!“

„Chcete povedať, že tých 35 nešťastníkov zahynulo?“ spýtal sa komisár.

„Nie! Sú síce vo veľkom nebezpečenstve, ale pretože sú to skúsení baníci, iste ustúpili na koniec kóty 50 a štôlňu za sebou zavalili nehorľavým materiálom, aby k nim oheň, dym a plyny nemohli preniknúť. Môj kolega vypočítal, že 35 mužov môže dýchať v priestore kóty 50 tri dni – pravdaže o hlade a smäde. Potom by bolo – neskoro! Ako to urobíme? Dali sme rozkaz, aby boli všetky akékoľvek prívody – chodby, štôlne, vzduchové a vodné kanály – zavalené. Vypočítali sme, že pre nedostatok vzduchu požiar zanikne sám najneskôr do troch týždňov. Našou hlavnou starosťou je dostať sa k chlapcom. Najbližšia štôlňa M 11 je tu. Obe miesta delí od seba šesť metrov hrubá vrstva zeme. Vedia to aj dolu uväznení muži, ale sú dosť rozumní nato, že sa sami nepokúsia prekopať ju, aj keď majú dostatok náradia. Vykopaný materiál by totiž nevtesnali do kóty 50 a namáhavou prácou by sa veľmi vyčerpali. Pohybom by spotrebovali veľa cenného kyslíka. Veliteľom tejto čaty je pán MacAlen. Určite svojich druhov upokojí a my sa zatiaľ pokúsime zachrániť ich…“

Nasleduje jeden rozkaz za druhým. Každý krok je vopred dôkladne premyslený. Zrazu zvoní telefón.

„Haló, tu inžinier Barth. Výborne! Ihneď sfáram dolu za vami. Čakajte ma tam!“

Inžinier Barth odkladá slúchadlá. „Pánovia, záchranná čata ide do štôlne M 11. Pôjdem s nimi a dám rozkaz prevŕtať tú šesťmetrovú stenu a zaviesť do kóty 50 vzduchovú hadicu, aby mohli dýchať. Budem s vami stále v spojení.“

Inžinier Barth beží v čele druhej pomocnej čaty. Musia sa spustiť do hĺbky 400 metrov. Všetky vrchné štôlne sú plné dusivého dymu, v ktorom sa nedá dýchať. Muži si preto berú kyslíkové dýchacie prístroje. Vchádzajú do banského výťahu, aby sa spustili do plameňov a dymu a zachránili svojich kamarátov…

Čo sa zatiaľ deje v kóte 50?

„Zhaslo svetlo!“

„Azda ste nechceli, aby bolo celé poschodie pod prúdom. Veď keď sem prídu naši, mohla by ich elektrina zabiť. Tomáš, zhasni tú acetylénku! Nespaľuj zbytočne vzduch! Alebo sa azda bojíš potme? Nie si tu predsa sám! Čo keby sem prenikli nejaké plyny? Buchlo by to tu a bolo by po všetkom! Mám novú baterku. Občas na chvíľu zasvietim a pozriem sa, chlapci, ako vám vyrástli fúzy!“ hovorí svojim druhom veliteľ MacAlen.

V úzkej, asi 20 metrov dlhej chodbe je natlačených 35 mužov, ktorí si vďaka rozvahe útekom zachránili životy. Zavalili za sebou chodbu, aby sa k nim požiar nedostal.

„To je horúčava! To je horúčava! Tam vedľa asi musí byť hotové peklo! Pán majster, aká hrubá je vrstva, ktorú sme za sebou zhodili?“ pýta sa hlas z tmy.

„Strhli sme päť podpier, ktoré sú od seba asi na dva metre. Od ohňa nás teda delí asi 10 metrov. Ešte sa pozriem, či sem nepreniká plyn!“

Prúd elektrického svetla z lampy majstra MacAlena zaplaví koniec chodby, ktorá je zasypaná. Tento obdivuhodný muž pozorne prezerá každú škáročku. Skláňa sa, aby čuchom zistil, či niekde nepreniká smrtonosný plyn.

„Je to v poriadku, chlapci. Ako dlho sme tu už vlastne uväznení? Zdá sa mi, že už bol čas na striedačku! To znamená, že dnes už ťaháme nadčas!“

Slová majstra sprevádza smiech. „Náš majster má stále dobrú náladu! Aj by som mu povedal, ako sme tu už dlho, ale musel by som ísť tam za tú haldu. Na jednej vzpere tam mám totiž zavesenú vestu s hodinkami! Ale tie už neuvidím. Asi je im teraz poriadne teplo!“

Opäť smiech. MacAlen je spokojný. Podarilo sa mu dosiahnuť, že chlapi nemyslia na to, že niekoľko krokov od nich je horúce peklo. Plamene a smrť!

Uplynula noc a uplynul aj ďalší deň. „Majster! Ťažko sa dýcha…,“ volá hlas do tmy s nádychom zúfalstva.

Majster počuje, ale hneď neodpovedá. Premýšľa. Vie, že od zúfalstva je len krok ku panike…

„Chlapci, pokoj a rozvahu! Stali sa aj horšie veci a napokon sa skončili dobre. Je našou povinnosťou do poslednej chvíle veriť, že nás zachránia. Nesmieme dovoliť, aby niekto z nás, nejaký slaboch, túto vieru spochybnil. Ja verím, že toto nie je náš koniec! My tu nemôžeme nič robiť, len tí nad nami. Určite pracujú vo dne v noci, aby nás zachránili!“

Opäť uplynuli dlhé hodiny. V tme kóty 50 je ticho, počuť len akoby slabé vzlykanie.

„Ticho! Počujete? Vŕtajú! Určite vŕtajú!“

Majster opäť zasvieti baterku. Muži sa hrnú na jedno miesto ku stene. Už nepochybujú! Počujú pravidelné škrípanie pneumatickej vŕtačky! Zlá nálada je preč. V kóte 50 opäť počuť smiech a žarty.

„Čo som vám hovoril! Už je to tu! O chvíľu tu máme hadicu so vzduchom a o niekoľko hodín aj teplú polievku!“ prehlušuje lomoz majster MacAlen.

O dva dni neskôr uvidelo denné svetlo všetkých 35 mužov z kóty 50. Keď sa posledný postavil na nádvorí bane Svätá Anna, ozval sa silný majstrov hlas: „Tak, teraz vám to už môžem povedať. Tá stena, ktorú sme za sebou zvalili, bola len tri metre hrubá a vo chvíli, keď posledný z vás vyliezal z kóty 50, bola už na niektorých miestach prehorená.“


Zdieľať: