Biskup Reinhold Stecher spomína, ako si za jedného pekného dňa ľahol v 2500-metrovej výške za horskou chatou do trávy, aby si po namáhavom výstupe oddýchol. Neďaleko chaty odpočívala skupina mladých ľudí. Biskup mal za sebou ešte jeden ťažký „výstup“- po niekoľkotýždňovej práci práve dopísal posledný z deviatich príhovorov pre náročné publikum. Bol to ťažký balvan, ktorý ho v posledných týždňoch poriadne gniavil.

Chvíľu spokojne odpočíval a potom zaspal. Zrazu ho zobudil akýsi šuchot. Vyskočil na nohy a stŕpol. Za ním stála koza a z papule jej viseli posledné zdrapy jeho deviatich rukou písaných príhovorov, ktoré položil za seba do trávy! Po odpočinku mal v pláne ešte raz si všetko dôkladne prečítať. Sedem týždňov práce! Dlhé hodiny štúdia, tvorenia viet, hľadania citátov! Všetko bolo fuč! V tej chvíli sa ho zmocnil bezmocný hnev.

Mladí ľudia pri chate sa od smiechu chytali za bruchá, keď zistili, čo sa stalo. „Určite je to koza s najvyšším teologickým vzdelaním v Tirolsku! Zdá sa, že meéka akosi pobožnejšie!“ počul ich poznámky. Trvalo pomerne dlho, kým ho hnev prešiel a uvedomil si, že to predsa nebýva tak často, aby niekto s takou chuťou „zožral jeho kázania“. V konečnom dôsledku by sa z toho mal tešiť.


Zdieľať: