Henry mal 73 rokov, keď sa presťahoval do penziónu pre dôchodcov. Manželka mu zomrela pred dvoma rokmi a odvtedy sa cítil veľmi opustený. Potreboval nejakú spoločnosť, niekoho, s kým by sa mohol porozprávať.
Keď si vybalil svoje veci, odišiel do spoločenskej miestnosti, kde sa stretávali ostatní obyvatelia penziónu. Každý v miestnosti sa s niekým rozprával, čítal si, hral karty alebo sledoval televíziu. Henry si zrazu uvedomil, že je akýsi nervózny. Zistil, že spriateliť sa s niekým v jeho veku nie je veru také jednoduché. Nebol si istý, či sa rozhodol správne.
Ako tak stál pri dverách a sledoval celú miestnosť, vyľakalo ho jemné potľapkanie po ramene. Keď sa otočil, uvidel drobnú ženu, ktorá sa naňho uprene dívala. Aj keď musela mať najmenej 85, mala milú tvár a bola celkom príťažlivá. Nepovedala nič, len sa ďalej naňho uprene dívala.
Napokon Henry povedal: „Dobrý deň, madam. Ja som Henry.“
V očiach staršej dámy zažiarila akási iskra. Povedala: „Henry, vyzeráte presne ako môj štvrtý manžel.“
„Ja vyzerám ako váš štvrtý manžel?“ nechápavo sa spýtal Henry. „Povedzte mi, koľkých manželov ste mali?“
Žena sa naširoko usmiala a povedala: „Troch.“
Bez ohľadu na to, koľko má človek rokov, každému padne dobre, ak cíti, že niekto má oňho záujem. Možno aj dnes budeš mať príležitosť niekomu to povedať alebo dať najavo. Zvlášť opustení ľudia potrebujú, aby ich niekto objal a daroval im úsmev.


Zdieľať: