Môj spoluväzeň, mladý 21-ročný narkoman, sedí už druhý raz. Mal dobrú prácu v otcovej firme. Ale začal si so slečnou, ktorej nestačili bežné pocity a emócie. Chcela viac. Chcela sa vznášať, snívať, lietať… Prišli drogy a on sa zviezol s ňou. Nasledoval tvrdý pád. Skôr než ho zavreli, zoznámil sa so zrelšou ženou.

Zamiloval sa. Má pred sebou viac ako päť rokov pobytu vo väzbe. Tu začal čítať Bibliu a modliť sa. Chce začať nový život. Túži sa oženiť s paňou takmer o dvadsať rokov staršou. Ale ako to povedať rodičom? Má ich rád, nechce im znovu ublížiť. Nechce konať za ich chrbtom. Nechce ich zraniť tým, že ich obíde. Má strach, ako budú reagovať.

Rozhodol sa, že im napíše. A napísal. Pýtal sa rodičov, čo hovoria na jeho plány. Potom mi citoval niečo z otcovho listu. Na tie slová nezabudnem, kým mi bude slúžiť pamäť. „Karol, boli už aj horšie situácie. Neboj sa. Si náš syn. Vždy budeš náš syn. Nech sa stane čokoľvek, zostaneš náš syn. A čo sa týka tej svadby, prosím, dobre si premysli, čo chceš urobiť. Máme ťa radi.“

Tento otec nebol absolvent filozofickej fakulty v odbore psychológia ani kazateľ nejakej cirkvi. Autorom tohto listu, ktorého obsah by potrebovalo počuť mnoho ľudí, bol rómsky dláždič – skutočný otec.


Zdieľať: