Myslím si, že som bola slušne vybavená znalosťami a schopnosťami v oblasti „veľkých“ a zásadných otázok spolužitia. Na čo som však dosť dobre pripravená nebola, boli maličkosti. Na veci, ktoré hádam ani nestoja za reč, ale v kombinácii s únavou, podráždenosťou alebo inou indispozíciou vytvárajú priam výbušnú zmes. Ja som bola zvyknutá triediť odpad, môj manžel nie. Hoci moje argumenty dávali zmysel, zvyk bol často silnejší. Snažila som sa to chápať, ale v jednej slabšej chvíli som pri pohľade do odpadkového koša razantne vyhlásila dnes už v našej rodine legendárnu vetu: „Tak teraz si ma teda fakt naštval!“

Neviem, koľkokrát som si ju odvtedy vypočula s dodatkom, že netušil, že mi to až tak vadí. Pochopil však, že triedenie je pre mňa dôležité a rešpektuje to. Ja zas na „oplátku“ dodnes skladám jeho ponožky na plocho, nie do „guľôčok“ ako pre seba a deti.

Po sedemnástich rokoch manželstva viem, že kúzlo dlhotrvajúceho a šťastného manželstva nespočíva v usporiadaní všetkého podľa mojej predstavy, ale v kompromise prameniaceho z poznania, že mi na mojom partnerovi skutočne záleží – neporovnateľne viac, než na niekedy otravných, nelogických, zbytočných, opakujúcich sa, nemeniacich sa … ale stále len maličkostiach.

Soňa Sílová


Zdieľať: