Každá mama má medzi deťmi svojho miláčika a jednoducho si nemôže pomôcť. Aj ona je len človek. Ani ja nie som iná – tiež mám svojho miláčika – dieťa, ku ktorému pociťujem neobyčajnú blízkosť a ktorému preukazujem najväčšiu lásku. Zrejme sa to ťažko chápe, ale je to tak.

Mojím miláčikom je dieťa, ktoré bolo nedávno veľmi choré, a preto si na svojej narodeninovej oslave nemôže dať zmrzlinu. Je to dieťa, ktoré musí zostať doma, pretože má zlomenú nohu, kým ostatné deti idú na výlet. Dieťa, ktoré uprostred noci zápasí s horúčkou, záchvatom astmy alebo ktoré práve držím v náručí, keď čakám v čakárni na pohotovosti.

Mojím miláčikom je to moje dieťa, ktorému sa nevydaril klavírny koncert, ktoré napísalo zle diktát, ktoré na futbale netrafilo bránu a ktorému ukradli bicykel, pretože si nedávalo pozor.

Mojím miláčikom je to moje dieťa, ktoré musím potrestať za lož, dať mu domáce väzenie za necitlivosť k pocitom iných ľudí a ktorému musím povedať, že robí hanbu celej rodine.

Môj miláčik buchne v hneve dverami, a keď si myslí, že ho nevidím, rozplače sa a povie to, čo by predo mnou nikdy nepovedalo.

Mojím miláčikom je to moje dieťa, ktoré je občas sebecké, tvrdohlavé, má zlú náladu a myslí len na seba. Niekedy je bezbranné a cíti sa opustené. Niekedy nemá istotu, čo vlastne na tomto svete robí – ale je úžasné a nádherné.

Všetky mamy majú svojich miláčikov. Je to vždy to dieťa, ktoré vás práve v tej chvíli najviac potrebuje – aby ste ho umyli, nakričali naň, objali ho, udreli, poľutovali, zaplatili zaň dlhy, ale predovšetkým, stáli vždy pri ňom.


Zdieľať: