Šalamún Rosenberg bol spolu so svojou rodinou odvlečený do jedného z nacistických koncentračných táborov, kde každý, kto už nevládal pracovať, skončil v plynovej komore. Ako prví zomreli jeho starí rodičia, ktorých poznačili dlhé hodiny strávené v neľudských podmienkach, nedostatok primeranej stravy a zlá hygiena.

Šalamún vedel, že ďalší z jeho rodiny bude pravdepodobne ich najmladší syn Dávid, ktorý mal menšie postihnutie a síl mu rýchlo ubúdalo. Každé ráno bola rodina rozdelená na jednotlivé pracovné stanoviská. Vždy večer sa otec vracal so strachom, či práve toto nie je deň, keď prišli o Dávida. Keď vstúpil do väzenského baraku, očami rýchlo hľadal malého Dávida, najstaršieho syna Jakuba a svoju ženu.

Aj v ten večer sa vrátil so strachom. Keď vkročil dnu, nevidel nikoho zo svojej rodiny. Zmocnilo sa ho šialené zúfalstvo. Očami zúfalo hľadal drahé tváre svojich blízkych. A potom konečne uvidel ich najstaršieho syna Jakuba, ktorý plakal skrčený v kúte. Stále však nevidel malého Dávida a svoju ženu. Ponáhľal sa k Jakubovi a povedal: „Syn môj, povedz mi, že to nie je pravda. Vzali dnes Dávida?“

„Áno, ocko, prišli po Dávida. Povedali, že už nevládze pracovať.“

„Ale mama, kde je mama? Ona je ešte silná. Ju určite nevzali.“

Jakub sa uslzenými očami pozrel na otca a povedal: „Ocko, ocko. Keď prišli po Dávida, veľmi sa bál a plakal. Mama mu preto povedala: Neplač, Dávid. Pôjdem tam s tebou. Neopustím ťa. Budem stále pri tebe. Ocko, mama odišla s Dávidom, aby sa nebál.“


Zdieľať: