Už niekoľko mesiacov som sa skutočne nemodlil, nežil s Bohom a vlastne od neho úmyselne utekal. To všetko je dôsledok môjho hriešneho života, v ktorom som sa ocitol z vlastnej iniciatívy. Boli chvíle, keď som cítil Božiu prítomnosť, ale odmietal som ju. Napriek tomu som po Bohu túžil… Boh mi chýbal.

Raz večer, keď som sa chystal ísť spať, bezmyšlienkovito som kľakol na kolená a začal som plakať. Snažil som sa tomu zabrániť, ale nešlo to. Túžil som s niekým byť a spoločne sa skloniť k modlitbe. Ale bol som sám. Vzal som mobil a začal hľadať v zozname niekoho, koho by som poprosil, aby sa aspoň cez telefón so mnou modlil. Narazil som iba na dvoch kamarátov, ktorým by som mal odvahu sa zdôveriť – ale nedalo sa im dovolať.

Znovu som začal zúfalo plakať a ľutovať sa…, keď ma v tom naraz prerušili tiché myšlienky v mojej hlave. Bol to Boh.

V ten večer som si uvedomil, že je načase zmeniť od základu svoj život. Jasne som vedel, čo by som mal urobiť. Boh mi prezradil jeho úmysel so mnou. A verte mi, že to znamenalo razantný zásah do môjho vtedajšieho života.


Zdieľať: