V čase, keď najrýchlejšou metódou komunikácie na veľké vzdialenosti bol telegraf, jeden mladý muž si hľadal prácu ako operátor v telegrafnej ústredni. V novinách našiel inzerát, na ktorý zareagoval. Firma ho potom predvolala na výberový konkurz.
Vyhľadal si uvedenú adresu. Vstúpil do veľkej a rušnej haly, plnej hluku a klapotu. Kdesi v pozadí bolo počuť aj telegraf, ale dosť nejasne. Znamenie na recepčnom pulte vyzývalo uchádzačov vyplniť formulár a počkať, kým budú predvolaní vstúpiť do kancelárie.
Mladý muž vyplnil formulár a sadol si k siedmim ďalším uchádzačom, ktorí čakali v čakárni. Po niekoľkých minútach vstal, prešiel cez miestnosť k dverám kancelárie a vošiel dnu. Prirodzene, ostatní čakajúci hneď ožili a divili sa, čo sa deje. Jeden druhému sa sťažovali, že predsa nepočuli nijakú výzvu. Uisťovali sa v tom, že mladý muž, ktorý vošiel dnu, sa dopustil chyby a bude vyradený.
No o niekoľko minút zamestnanec odprevadil mladého muža z kancelárie a ostatným uchádzačom povedal: „Páni, ďakujem vám, že ste prišli, ale pracovné miesto je už obsadené.“
Ostatní uchádzači začali hromžiť a nadávať. Jeden z nich sa ozval: „Počkajte, niečomu nerozumiem. On prišiel posledný a hneď vošiel dnu. My ostatní sme vôbec takúto príležitosť nedostali. A predsa ste ho prijali. To nie je fér!“
Zamestnanec povedal: „Ľutujem, ale po celý čas, čo ste tu sedeli, telegraf vysielal morzeovkou nasledujúcu správu: Ak počujete túto správu, vstúpte hneď dnu. Ste zamestnaný.“ Nikto z vás to nepočul a nereagoval na to. Len tento mladý muž. Preto je prijatý.“
Žijeme vo veľmi hlučnom a uponáhľanom svete. Boh sa nám prihovára tichým hlasom. Počujeme ho? Rozumieme čo nám chce povedať?


Zdieľať: