Spiatočná cesta z dovolenky v Španielsku nám pripadala ako nekonečný príbeh. Popri pobreží sme síce prefrčali rýchlo, ale potom sme sa začali plaziť po horských cestách vedúcich po úbočí francúzskych a neskôr talianskych Álp. Možno sa pýtate, prečo sme si cestu neskrátili po diaľnici. Mali sme na to jednoduchý dôvod: nedostatok peňazí. Na všetkých diaľniciach po Francúzsku a na Apeninskom polostrove sa totiž platí nemalý poplatok – mýto.

Podvečer sme sa zastavili na odpočívadle, aby sme si oddýchli. Po chvíli sa k nám pridali starší manželia z Rakúska, ktorí sa tiež vracali z dovolenky. Slovo dalo slovo a títo ľudia sa nám ponúkli, že nás dovedú najkratšou cestou do Viedne. Samozrejme, že sme súhlasili a vďačne nasledovali ich staré BMW. Lenže beda! Po niekoľkých kilometroch bavorák náhle odbočil a my sme sa proti naši vôli ocitli na diaľnici! Čo sme mali robiť? Vrátiť sa nedalo a naši rakúski priatelia nám rýchlo mizli z dohľadu. Tak nám zostalo len dúfať, že mýto je už za nami. Nebolo! Po niekoľkých minútach sme zazreli známu značku a vzápätí sa pred nami objavila obávaná búdka s pruhovanou závorou. Mali sme malú dušičku. Dáma v uniforme nás však bez slova pustila ďalej. Museli sme vyzerať veľmi nechápavo, pretože sa pobavene usmiala a vysvetlila nám: „Všetko je v poriadku. Mýto za vás zaplatil ten pán pred vami.“

Viete si predstaviť, ako sa nám uľavilo. Naše srdcia boli plné vďačnosti. Hoci nás vôbec nepoznali, neváhali nám pomôcť. Neviem, či boli kresťania, ale zachovali sa presne tak, ako by sme sa mali správať aj my k svojim blížnym. Dostali sme od nich nezaslúženú milosť.


Zdieľať: