Ľudia nezvyknú zabúdať na prejavy skutočnej lásky. Spomínam si na príbeh starších manželov. Manželka bola v pokročilom štádiu Alzheimerovej choroby. Táto choroba sa prejavuje okrem iného aj postupným strácaním pamäti. Muž od svojich 54 rokov každý deň navštevoval manželku v nemocnici. V snahe osviežiť jej pamäť, pýtal sa jej na rôzne veci a ukazoval jej rozličné obrázky.

Jedného dňa priniesol do nemocnice fotografie ich syna a spýtal sa jej: „Poznávaš človeka na tejto fotografii?“

Žena uprene hľadí na fotku a napokon priznáva: „Nie, toho človeka nepoznám.“

„Zlatko moje,“ hovorí muž, „veď to je náš chlapec, Jožko. Však si naňho spomínaš?“

„Ach,“ vzdychne žena akosi neurčito.

Muž vezme ďalšiu fotku a pýta sa opäť: „Vieš, kto je toto dievča?“

„Nie.“

„To je naša neter. Pamätáš sa na Sáru?“

„Nie.“

Nakoniec sa pozrie svojej žene do očí a pýta sa jej: „A čo ja? Vieš, kto som ja?“

Po dlhom mlčaní sa zdá, akoby sa jej v očiach zablesklo trošku svetla. „Áno, hm, áno,“ hovorí žena. Očividne hľadá v pamäti to správne meno, ale akosi ho nemôže nájsť. Napokon odpovie: „Áno, ty si ten, kto ma má rád.“

Nedokázala si spomenúť na meno svojho manžela, ale nemohla zabudnúť na jeho lásku. Taká mocná je sila lásky.


Zdieľať: