Jeden novembrový večer sa George a Mary Müllerovi prechádzali po pláži.

„Mary“, povedal nežne George, „musíme sa o niečom porozprávať.“

Mary sa zastavila a pozrela svojmu manželovi priamo do očí. George sa hlboko nadýchol a pokračoval. „Ide o prenájom lavíc v kostole. Ako môžeme nasledovať Ježišov príkaz a pritom prenajímať predné lavice najbohatším? V liste Jakuba sa jasne píše, že si nemáme viac vážiť bohatých, lebo tým zneucťujeme chudobných.“

Po dlhej chvíli ticha počul, ako si Mary vzdychla. „Ale George, to je jediný zdroj nášho príjmu…“

„Viem,“ odvetil vľúdne.

„Chceš mi povedať, že si myslíš, že by si sa mal vzdať svojho príjmu?“ opýtala sa nedôverčivo.

„Áno. Viem, že je to ťažké, ale myslím si, že správne. Zbor nás má podporovať preto, že ich k tomu vedie Boh, a nie preto, že chcú sedieť v najlepších laviciach.“

„Ale čo, ak nás nebudú chcieť podporovať dobrovoľne?“ pýtala sa Mary.

„V tom prípade sa bude musieť Boh o nás postarať inak. Myslíš si, že to zvládneš?“ spýtal sa George a chytil ju za ruku.

Mary po zvyšok prechádzky mlčala. Napokon prehovorila. „Urob, čo je najlepšie. Veď aj ja môžem dôverovať Bohu tak, ako ty.“

George zastal a objal svoju ženu. Po lícach sa mu kotúľali slzy. Mary mala pravdu – manželstvo sa mu nestalo väzením. Naopak, darovalo mu partnera vo viere. „Boh nás nesklame,“ povedal s väčšou dôverou, než akú v tej chvíli skutočne cítil.


Zdieľať: